Obec Toporec
ObecToporec

História

Založenie obce

Obec leží na južnom úpätí Spišskej Magury, vzdialená asi 2 km od rázcestia do Podolínca v 6 km dlhom údolí, ktoré sa tiahne od rázcestia, kde je zastávka železničnej trate, na sever; cesta vedie ďalej cez sedlo Javor do Veľkej Lesnej a do Červeného kláštora. Je to najkratšie spojenie z údolia Popradu do údolia Dunajca. Pôvodná poľná cesta je dnes riadnou asfaltovou cestou, ktorá je využívaná najmä cez letné mesiace. Na tejto ceste vo vzdialenosti necelých štyroch kilometrov sa nachádza osada Pustovec.

Toporec je potočnou radovou dedinou. Domy sú orientované štítmi na os. Dominantu obce tvoria katolícky a evanjelický kostol a dve kaštiele Gorgeyovcov. Stredom obce preteká potok Topor, od ktorého je odvodené aj pomenovanie obce. Podľa súčasného územnosprávneho členenia patrí obec do okresu Kežmarok. Chotár Toporca hraničí na juhozápade s Podhoranmi, Vojňanmi a Slovenskou Vsou, na severe s Veľkou Lesnou a Veľkým Lipníkom, na východe s Vyšnými Ružbachmi a Podolíncom a na juhu s Holumnicou. Chotár je kopcovitý v nadmorskej výške 600-750 m. Pôvodné chotárové názvy boli nemecké, napr. Goldfeld, Unterm Teich, Malterer Berg, Hinterm Hiibel, Hummelsberg, Am Hiibel, Hintern Hiibel atd: Zvláštnostou chotára boli početné pramene kyseliek, ktoré obyvatelia veimi radi pili.

Na Slovensku je veľmi málo obcí a miest, ktorých založenie je presne datované. Súvisí to s tým, že len v zriedkavých prípadoch bolo založenie určitej obce alebo mesta spojené s vystavením zakladacej listiny.

Vo viacerých prípadoch sa pri výročiach obcí a miest hovorí o ich prvej písomnej zmienke. V tom prípade je známe, kedy obec či mesto uz existovali, pričom je isté, že jestvovali už pred týmto termínom. Tak je to i v prípade Toporca, ktorý sa po prvý raz spomína v listine Spišskej kapituly, vystavenej v deň mučeníkov Jána a Pavla roku 1297. V tejto listine vystavenej pre obec Maldur (dnes Podhorany) sa určujú hranice obecného chotára, ktorý susedí s chotárom Nového Toporca (Nova Toprich) i s chotárom Starého Toporca (Antiqua Toprich). Roku 1297 existovali teda už dva Toporce, jeden starší, druhý mladší, čo znamená, že už pred nemeckou kolonizáciou muselo tu byt staršie, čiste slovenské osídlenie. Zakladateľmi oboch Toporcov boli šľachtici zo Spišského Hrhova, ktorí už koncom 13, storočia na základe nemeckého práva doosídľovali staršie osady so slovenským obyvateľstvom, ktoré už pred príchodom nemeckých osadníkov obývali túto čast Spiša. V tom čase šľachtici zo Spišského Hrhova, známi pod názvom Gorgeyovci, založili na základe výhod nemeckého práva v tejto časti Spiša aj dalšie osady. Medzi staršími dedinami, ktoré sa roku 1310 stali predmetom rodinnej deľby, bola aj osada Senwalth (Schonwald); ide o dnešnú miestnu čast Toporca nazývanú Pustovec.

Lokalita Pustovec je na starších mapách severného Spiša zaznačená ako Wiiste Kirch (Pustý kostol). Dnes tu niet ani stopy po kostole, pretože kamene z jeho muriva boli použité na stavbu nového gbrgeyovského kaštieľa v Toporci v roku 1794. V tejto súvislosti môžeme spomenút výrok známeho profesora Dr. Ladislava Hanusa, ktorý sa okrem iného zaoberal aj kostolnou architektúrou, že kostol je najstarším svedkom dejín . Podľa informácií toporského historika Alberta Gargeya bol tento murovaný kostol na Pustovci opustený už polovici 13. storočia, čo pripisuje jeho zničeniu za tatárskej pohromy roku 1241.
 

Zemepáni obce

Zemepáni obce boli jej zakladatelia - šYachtici „zo Spišského Hrhova a Toporca"- Gorgeyovci. Táto šYachtická rodina patrila na SpiŠi medzi najvýznamnejšie; pochádzala zo Saska (dnešné Dolné Sasko). Uhorský kráY sv. Ladislav povolal predka rodu Arnolda do Uhorska a usadil ho na Spiši. Tento Arnold, ktorý žil v rokoch 1050-1130, dostal územie Spišského Hrhova i titul a zaradil sa do spišskej šYachty. Arnoldov syn Jordán I. žil v rokoch 1100-1180, jeho syn Štefan I. v rokoch 1140-1220. Tohoto synom bol Arnold II. a jeho synom Jordán IL, ktorý roku 1240 sa stal grófom Provincie spišských Sasov; túto funkciu zastával až do roku 1270.

Keď po vpáde Tatárov začal uhorský kráľ Belo IV. s rozsiahlym osídľovaním spustošeného Spiša, zapojil sa gróf Jordán IL, ktorý ,,už od svojej mladosti" bol v službách Belu IV., do tejto akcie s veY kým elánom. Precestoval celú západnú Európu, aby pozháňal potrebných osadníkov pre Spiš. Za tieto svoje zásluhy dostal od Bela IV roku 1256 tzv. Toporskú donáciu, t.j. kráľovský les, ležiaci severne od zásekov kráľovstva po oboch stranách rieky Poprad a v susedstve Poľska. Túto donáciu rozšíril Belo IV Jordánovým synom Arnoldovi, Jánovi a Eliášovi roku 1260 o územie medzi Popradom a Dunajcom, čím sa obranné záseky Uhorska posunuli na rieku Dunajec. Na území tohto lesa sa ešte neuvádzajú nijaké osídlené miesta, ale toto územie sa od druhej polovice 13. storočia postupne osídľuje zásluhou toporskej vetvy Gorgeyovcov.

Aby šľachtici zvládli svoje úlohy ako elita krajiny, museli mat dobré vzdelanie. Preto roku 1580 založil Krištof s bratom Ladislavom školu pre magnátov v Spišskom Hrhove. Táto škola účinkovala 90 rokov. V dôsledku prenasledovania protestantov v dobe protireformácie bola táto škola roku 1670 preložená do Toporca. Tu bola pod osobnou ochranou Krištofovho vnuka Eliáša (1618-1677). V udržiavaní školy pokračoval jeho syn Ján a vnuk Juraj. Škola magnátov, nazývaná v niektorých spisoch ako „Paedagogía nobilium Toporczensis" alebo Gymnázium. Bola školou šlachtických čností a protestantizmu. Vyučovali sa v nej okrem iného gréčtina, latinčina a nemčina. Smrtou Juraja roku 1735 škola zanikla.

Hneď po vzniku reformácie prestúpila čast rodiny Gorgeyovcov na evanjelickú vieru. Krištof Gorgey sa narodil roku 1545 už ako evanjelik. Gorgeyovci podporovali evanjelickú obec v Toporci hlavne v dobe reformácie. Vyzdvihnút treba predovšetkým tri generácie toporskej línie Eliáša (1618-1677), Jána (1639-1714) a Juraja (1674 až 1735).

Do protihabsburských povstaní sa zapojili aj Gorgeyovci. Bojovým druhom Imricha Tekelyho bol Ján Gorgey (1639-1714) z Toporca; nazývali ho aj „Kuruckým Jánom". Po Tókólyho porážke boli mu skonfiškované majetky, ale stúpenci Tokolyho dostali zakrátko milost, a tak mu boli majetky vrátené. V rokoch 1668 až 1695 bol sudcom a v rokoch 1688-1689 zástupcom hlavného župana. Keď František Rákoci II. začal roku 1703 povstanie, zapojil sa Ján Gorgey doň znova. Stal sa veliteYom kurucmi dobytej Levoče, roku 1704 poveril ho František Rákoci 11. veliteľstvom nad Spišským hradom. Za účast na tomto povstaní bol potrestaný znova konfiškáciou majetku. Zomrel roku 1714 a pochovaný bol v toporeckom kostole. Skonfiškovaný majetok Gorgeyovci prenajímali od štátu, za čo platili ročne 20 guldenov.

V Sedemročnej vojne (1756-1763) bojoval v cisárskom vojsku ako dôstojník iný Ján Gôrgey (1740-1793). Za zásluhy vrátila mu Mária Terézia listinou z 24. decembra 1779 toporecký majetok. Za vojny medzi Rakúskom a Francúzskom od roku 1792 padol Ján Górgey nedáleko belgických hraníc. Ked za napoleonských vojen došlo roku 1809 k insurekcii spišskej šľachty, zúčastnili sa na nej aj synovia spomínaného Jána, a to Juraj (1777-1843) ako velitel' pešiakov, a Ján (1778-1831) ako velitei jazdy, František (1787 až 1847) a Pavol ako jazdeckí dôstojníci.

Synom spomínaného Juraja bol Artúr, narodený v Toporci 30. januára 1818. Na otcovo želanie stal sa vojakom a dosiahol hodnost nadporučíka. Po otcovej smrti študoval chémiu a uchádzal sa o miesto profesora v Pešti. Za revolúcie roku 1848 vstúpil do madarskej národnej gardy a ako 30 ročný sa v októbri 1848 stal veliteľom armády na Dunaji. V bitke pri Világoši sa 13. augusta 1849 vzdal. Vďaka intervencii ruského cára dosiahol amnestiu, načo bol internovaný v Klagenfurte. Roku 1867 získal slobodu. Jeho bratanec Kornel (1819-1897) bol tiež v armáde honvédov ako vysoký dôstojník. Vyznamenal sa vo viacerých bitkách. Posledné roky života prežil v Toporci. Tu bol aj pochovaný v rodinnej hrobke.

Na hornom konci obce stojí starý kaštieľ Gorgeyovcov, ktorý bol vybudovaný zaiste koncom 13. storočia, asi v rovnakom čase ako kostol (1303); nazývaný je starým kaštieľom. Jeho najstaršou častou jc severozápadný trakt. Ladislav Gorgey (1700-1775) ho dal prebudovat v barokovom slohu. Po ďalšej prestavbe roku 1907 bolo na prízemí 17 a na poschodí 13 izieb; tu bola aj velká rytierska sála. V jednej z deviatich pivníc, 10m dlhej a 5m širokej, bola v dobe prenasledovania protestantov protestantská modlitebňa pre Toporec a jeho okolie. Severne od budovy bol kedysi zverinec. Mimo záhrady, ale bezprostredne pri nej, stál drevený domček, zvaný „Jóbovec" ako pamiatka na Jóba Gorgeya, ktorý žil okolo roku 1700.

Starý kaštieľ bol až do smrti posledného mužského potomka Alberta Gorgeya roku 1943 v dobrom stave. Do roku 1945 žili v ňom vdova Linda, rodená Žedéni, a obe dcéry Klára a Eva. Opustená budova postupne pustla a v súčasnosti je v žalostnom stave. Pol'nohospodárska pôda bola roku 1940 prenajatá Ing. Pavlovi Francovi z Huncoviec. K majetku patril aj liehovar a mlyn. Roku 1949 prešiel celý majetok do miestneho JRD.

Uprostred obce stojí nový gorgeyovský kaštier Je to dvojpodlažná, barokovo-klasicistická budova z roku 1794. Bola vlastníctvom Juraja Gdrgeya a jeho manželky Viery Teôke. Koncom 19. storočia bola budova predaná dvom rol'níkom, ktorých potomkovia bývajú v nej dosial'.

Na dolnom okraji obce stojí gdrgeyovská kúria, v ktorej bývali potomkovia Žigmunda G6rgeya, kým sa budova nedostala do židovských rúk. Po roku 1870 kúpil budovu Michal Kobialka (1827-1880) alebo neskôr jeho syn Andrej, aby si tu zriadil garbiarstvo. Z toho vzniklo prímenie „Gerbers-Garbiarovci".

Roku 1445 dal František Gorgey postavit v Toporčíku alebo v Malom Toporci kaplnku. Nepochybne bola tu malá kúria s mlynom. Odkedy je tu zastávka železničnej trate, má Toporčík väčší význam.

Necelé štyri kilometre severne od Toporca leží v tieni lesov predchodca Toporca Schonwald alebo Pustovec alebo Wiiste Kirch. Z ruín kostola postavená kúria dostala sa do vlastníctva Podolínca a tým do rúk židovského nájomcu. V jeseni roku 1908 však vyhorela a zmenila sa na ruínu. Je známe, že Arnold Gorgey (1797 až 1878) mal tu väčší dvor, ktorý je zachytený aj pri sčítaní 1'udu k 31.12. 1869. Židovským nájomcom bol azda lekár Dr. Goldmann. Jeho lesný majetok spravoval horár Štefan Nagy. Okrem neho býval tu aj obecný horár Virostek. Okrem maštalí a salaša neboli tu pred rokom 1945 nijaké iné budovy. Zo záznamov Schematizmu Spišskej diecézy vyplýva, že do požiaru roku 1908 bývalo na Pustovci viac 1'udí. napr, roku 1895 - 113 osôb, roku 1900 - 100 osôb, roku 1908 - 78 osôb.

Poddanské pomery

Obyvatelia Toporca a okolitých obcí boli poddanými Gorgeyovcov, boli povinní odovzdávat desiatok a odvádzat robotu. Sľachtická rodina spravovala obec ako svoj majetok, delili si ich medzi sebou, dávali do zálohu, dedili ich a vymieňali. Okolo roku 1450 skonfiškoval kráY Žigmund majetok Františkovi, pretože si falošnými listinami privlastnil niektoré obce a daroval ho mužským potomkom brata. O poddanských povinnostiach roku 1581 za Krištofa Gorgeya sa hovorí: Ak sa v rodine zemepána koná svatba, každý poddaný odovzdá 1 forint, sliepky, husi, vola a iné potraviny. Ak sa zídu v kúdeľnej izbe alebo na pohár vína, budú potrestaní pokutou vo výške 12 ft. Poddaní sú povinní udržiavat v poriadku cesty a mosty. Kto sa nedostaví k týmto prácam, zaplatí pokutu 1 ft. Je zakázané mliet mimo obce. Cez sviatky je povinný každý poddaný okrem strážcu domu sa zúčastnit na kázni. Kto to neurobí, vyberie od neho zemepán 10 den. na kostol.

Rohotu odvádzali poddaní vlastným povozom a tažným dohytokm na poliach alebo v lesoch. Počet dní nebol presne určený, takže dochádzalo aj k prehmatom. Roku 1778 podali toporeckí poddaní k Márii Terézii stažnost na bezprávie a útlak zo strany zemepánov. Stažnost sa týkala predovšetkým Pavla Gärgeya. V stažnosti sa uvádza, že pre zemepánov musia robotovat dokonca aj cez sviatky, takže im sotva ostane čas pre seba samých. Ror ník so štvrtinou usadlosti musí týždenne odpracovat jeden deň so svojím záprahom, ostatné dni odvádza pešiu robotu. Rolník s 1/8 usadlosti musí robotovat denne a trikrát do roka so svojím záprahom. Okrem toho musí každý poddaný spriast 18 funtov ľanu, teraz sa táto povinnost zvýšila ročne o 6 funtov. Pritom ror ník s 1/4 usadlosti nemá viac ornej pôdy ako na zasiatie 12 spišských meríc. Ak by poddaný chcel odíst z práce večer o niečo skôr, pohrozí mu panstvo zastrelením; preto robotujú až do noci. Dňa 5. januára 1779 dostavili sa k domu Martina Gorgeya nejakí páni zo Zupy kvôli stažnosti k cisárovnej. Chceli sa rozprávat s dvoma zástupcami poddaných, tí však s tým nesúhlasili a žiadali rozhovor so všetkými. Proti tomu bol sudca v sprievode 20 hajdúchov. Nakoniec bolo dovolené príst celej obci. Ked sa však všetci zhromaždili, ponechaný bol iba jeden poddaný, ostatní boli odohnaní. Ten jeden dostal taký strach, že ani nevedel, ako sa volá. Od tej doby sa položenie poddaných ešte zhoršilo, Jób Gdrgey napr. nariadil, že spradenie 1'anu sa musí urobit za štyri týždne; kto to neurobí, bude potrestaný na dereši 40 ranami. (Pavol Gdrgey [1738-1795] bol synom Martina a asi on dal postavit nový kaštiel'. Obaja Gdrgeyovci a Jób sú pochovaní v krypte evanjelického kostola).

Podľa tereziánskeho urbáru, ktorý toporeckí poddaní uzavreli 24. januára 1772, boli v obci štyria zemepáni z rodiny Gôrgeyovcov: Alexander, Martin, Anton a Pavol. V tomto roku bolo v obci týchto 11 roYníkov: Michael Ochtub, Michael Mrozek, Andrej Banus (Banusch), Hanczel Tluk, Georgius Adamy (poddaní Alexandra), Joannes Adamy, Joannes Blos (Blosch), Andreas Stvirtek (poddaní Jóba), Jakobus Bzdullyak (Bzullak), Andreas Bzdullyak, vdova Bzdullyak (poddaní Jána); všetci užívali po 1/4 usadlosti. Okrem roľníkov bolo v obci týchto 75 želiarov: Georgius Rusznak, Valentinus Lumczer, Michael Fischer, Martinus Czimmermann, Joannes Svarcz, Joannes Tkucsik, Andreas Baran, Andreas Roth, Joannes Czimermann, Paulus Koslyak, Andreas Maczko, Martinus Kuchta, Michael Nediczky, Michael Goldsneider, Joannes Volko, Joannes Rotth, Andreas Fischer, Georgius Dirdya, Jacobus Maczko senior, Jacobus Maczko iunior, Jacobus Winczler, Joannes Kilian, Andreas Baran, senior, Georgius Rotth, Jacobus Rotth, richtár, Valentinus Kilya, Joannes Adamy, Joannes Stvirtek, Georgius Rotth, Simon Kacsmarcsik, Paulus Marcsinko, Jacobus Stvirtek, Joannes Horvath, Jacobus Pertner, Michael Lobecsak, Joannes Simancsik, Joannes Figel, Jacobus Mincsa, Joannes Mikolaj, Joannes Horvath, Andreas Tobancz, Georgius Cvik (Zwick), Martinus Horvath, Joannes Cvik, Joannes Mikolaj, Paulus Tobancz, Michael Mikolaj, Martinus Cvik, Michael Mikolaj, Jacobus Staso (?), Georgius Horvath, Martinus Zivcsak, Mathias Kologyej, vdova po Jakubovi I Iorvathovi, Joannes Libris, Joannes Neupauer, Georgius Dudzik, Georgius Pref}, Georgius Zivcsak, vdova po Jánovi Pisarcsikovi, Martinus Voitkov, Jacobus Voitkov, Andreas Bednar, Jacobus Scharikovsky, Martinus Zacher, Adamus Slivovszky, Andreas Hahnla (?), Jcobus Winczler, Joannes Sacher, Joannes Scharikovsky, Jacobus Zacher. Želiari zasievali 48 3/4 bratisl. meríc obce vnútri, užívali 629 1/4 jutár pôdy mimo obce.

Po zrušení poddanstva bolo potrebné vyčlenit pôdu bývalých zemepánov a pôdu bývalých poddaných. Dialo sa to komasáciou. Spravidla išlo o dlhodobejší proces. Tak tomu bolo aj v Toporci, kde tento proces trval od roku 1856 do roku 1865, teda devät' rokov. Proti sebe stáli bývalí poddaní a„Komposesorát" bývalých zemepánov, ktorý tvorili Kornel, Gustáv, Herman a Jozef Gärgeyovci. Obe stránky zásupovali advokáti, a to Karol Schwarcz za Komposesorát a Gustáv Weicz za obec. Plnú moc podpísalo advokátovi 61 vlastníkov pôdy (28. 5. 1857); starostom obce bol Andrej Kobialka, prísažnými boli Jacob Gabortsik, Johann Roth, Georg Lauff, Jacob Bresel, Andrei Roth, Andreas Zemantsik, Johann Wintzler a Michael Szalagyi (farár). Pri komasácii išlo v Toporci predovšetkým o vyčlenenie urbárskych lesov.

Niektorým členom šľachtickej rodiny bol majetok skôr na prítaž, preto sa snažili sa ho zbavit. Tak roku 1859 predal Jozef Gorgey bývalým poddaným les Hajnik alebo Friedwald za 5250 fl., pričom hned'sa malo zaplatit 1050 fl., zvyšok 4200 fl. bol spojený so 6% úrokom. Kúpa sa týkala lesa a lúk v rozlohe 108 jutár a 66 ,štvorcových siah. Z 82 urbarialistov, ktorí kúpený majetok chceli obrábat družstevným spôsobom, podpísalo kúpnu zmluvu iba 65, ostatní 17 podpis odporeli, rovnako aj platby. Bola preto obava, že kúpna zmluva sa nerealizuje. Preto bola požiadaná Spišská župa, aby z úradnej moci zakročila, pretože obci hrozí rozvrat a zo vuniklej nenávisti môže dôjsť ku krviprelievaniu. Kedže 13 zo 17, ktorí odopreli podpis, boli katolíci, preniesla sa nenávisť aj na náboženské vzťahy. Župa vyslala do obce komisiu, ktorá však nič nevyriešila.

Správa a život obce

Na čele obce stál volený richtár. Obecnou správou vyhotovené písomnosti sa potvrdzovali obecnou pečaťou.

Najstaršia časť obce bola postavená pozdĺž potoka medzi starým kaštieľom a katolíckym kostolom. V roku 1681 bolo evanjelikom dovolené postaviť artikulárny kostol. Pozemok na stavbu kostola daroval zemepán Ezechiel Görgey. Od tej doby pokračovala výstavba obce smerom na juh po oboch stranách potoka, z ktorého sa brala voda na rôzne účely. Kvôli mlynom i výrobe elektrického prúdu sa robili v potoku hrádze.

Stredobodom obce boli oba kostoly so školami a farami. Novým stredobodom obce sa stala budova „Konzumu” s naproti sa nachádzajúcou mliekárňou.

Toporeckí roľníci pestovali aj zemiaky a obilie okrem nich aj ľan, z ktorého sa vyrábalo plátno; jeho výrobou sa obec stala známou. Kvôli využitiu nadbytočného množstva zemiakov bol roku 1900 založený Gazdovský liehovarský spolok v Toporci. Dňa 1.apríla bol spolok zapísaný do firemného registra. Na valnom zhromaždení 17.októbra 1926 bola schválená likvidácia spolku.

Veľký ohlas malo v obci založenie Potravného družstva Toporec roku 1902, kedy bolo aj zapísané do firemného registra. V „Konzume“ bol k dispozícii všetok tovar potrebný pre roľnícku rodinu. Roku 1935 bola uprostred obce postavená honosná budova. Okrem obchodných miestností bola tu veľká sála s javiskom, veľká kuchyňa, na poschodí bol byt pre vedúceho. Od roku 1938 bola v budova zriadená škôlka. Keď vo februári 1948 nastalo obdobie socializmu, začali sa tvoriť socialistické výrobné pomery, ktorým padli za obeť ja všetky súkromné i družstevné živnosti. Na tomto základe skončilo svoju existenciu aj toporecké „Potravné družstvo“, a to roku 1950. Do roku 1919 bol v obci ešte obchod s miešaným tovarom a krčmou.) Do obce patrili aj horárne na Pustovci.

Požiare boli v minulosti v obciach častými hosťami. Známe sú požiare v Toporci v rokoch 1705 a 1864, kedy zhoreli kostol i fara. Zvlášť osudný požiar postihol Toporec dňa 17. septembra 1937.

Pôvodne bolo stavebným materiálom drevo, až od 20.storočia sa začalo budovať z kameňa a po požiari roku 1937 aj z tehál. Strechy boli pôvodne slamené, neskôr šindľové a po požiari (1937) pokrývali sa strechy škridlou alebo plechom.

Obdobie po 1. sv. vojne

Je známe, že čast nemeckého obyvatel'stva Spiša neuznávala roku 1918 založenú ČSR. Na zhromaždení v Kežmarku dňa 18. novembra 1918 bola utvorená „Hornouhorská národná rada', ktorá bola za udržanie celistvosti bývalého Uhorska; ked sa ukázalo, že to nie je možné, bola vyhlásená „Spišská republika", ktorej existenciu podporovalo mnoho významných spišských Nemcov. Medzi nich patril aj toporecký Albert Gdrgey. Zakrátko však padlo aj toto rozhodnutie a Spiš sa stal súčastou ČSR. Pre nemeckú menšinu pri 20% podiele na počte obyvateYstva boli zabezpečené vlastné školy s nemeckým vyučovacím jazykom. Kedže v Toporci mali Nemci roku 1919 až 53,5% z počtu obyvateľstva, nebolo problémov s udržiavaním nemeckej školy, o ktorú sa starala až do roku 1940 evanjelická cirkevná obec.

Nemecké obyvatelstvo sa organizovalo aj politicky. Roku 1920 bola založená „Spišskonemecká strana" a roku 1928 „Karpatonemecká strana", vedená známym Franzom Karmasinom. Politická práca bola v Toporci v úzadí, aktívnejší bol „Nemecký kultúrny zväž', ktorý viedol učiteYFranz Diener. Vo volbách volila väčšina toporeckých Nemcov Karmasinovu stranu, menšina „Spišskonemeckú stranu". Politická aktivita sa zvýšila po utvorení Slovenskej republiky, najmä medzi mládežou, kým príslušníci staršej generácie boli k dianiu skeptickí a stavali sa k nemu odmietavo. Ked' Nemecko napadlo Porsko, prešli začiatkom septembra 1939 nemecké oddiely aj cez Toporec a tu sa ubytovali na niekolko dní, aby potom pokračovali v ceste do Pol'ska.

Až do neskorého leta 1944 nebolo na Slovensku nijakých vojnových akcií, ani leteckých náletov. Na základe tzv. „Židovského kódexu" z 9. 9. 1941 začalo sa prenasledovanie Židov. V Toporci žili roku 1869 štyri židovské rodiny. Každá viedla krčmu alebo malý obchod. Do roku 1942 žil v obci starší manželský pár Kleibergerovcov, ktorý jedného dňa bol internovaný. V nemilosti boli aj Rómovia. V obci boli dve rómske chalupy, ale nikto z Rómov nebol prenasledovaný.

Pomery sa zmenili po vypuknutí SNP Pretože nemecké obyvatel'stvo sa cítilo ohrozené, boli vytvorené v nemeckých mestách a obciach „domobrany" a vypracovaný bol aj plán na evakuáciu nemeckého obyvatel'stva. V Toporci organizoval „domobranu" politicky aktívny učiteľ Franz Diener; v prázdnom dome oproti evanjelickej škole bola zriadená „strážnica" a vybavená potrebný mi zbraňami, v obci však bolo málo zbraneschopných mužov, a tak nie je isté, či hliadky, ktoré strážili vchody do obce, boli skutočne pre ňu ochranou. V tom čase došlo po prvý raz k výraznej nedôvere medzi Slovákmi a Nemcami v obci. Nedôvera sa vztahovala predovšetkým na nádenníkov na gdrgeyovskom majetku, ktorí sympatizovali s partizámni. K nejakým násilnostiam však nedošlo. S približovaním sa frontovej línie rysovalo sa nové nebezpečenstvo. Preto už začiatkom septembra 1944 sa začalo s evakuáciou školopovinných detí na bezpečnejšie miesto. Rad došiel aj na 1'udovú školu v Toporci, ktorej žiaci boli evakuovaní 7. septembra. I keď rodičia boli bezbranní a veľmi smutní, všetci nakoniec s evakuáciou súhlasili. Deti sa štastne dostali do Zdbingu v Dolnom Rakúsku, kde boli ubytované vo vel7com hostinci, boli po každej stránke zabezpečené, takže sa mohlo pokračovat aj vo vyučovaní. Ako opatrovatelka odišla s detmi Anni Weissová, ktorá vedela potešit i pomôct. Tu zostali deti asi do konca februára 1945. Tu si ich prevzali rodičia alebo príbuzní do utečeneckých táborov zväčša v Sudetách.

Ked' frontová línia pokračovala dálej na západ a neboli už nijaké predpoklady na nejakú zmenu, začalo sa od októbra do decembra 1994 s evakuáciou žicn a starých Yudí. Ženy z Toporca prišli na rad 19. decembra. V Podolínci boli naložené do nákladných vagónov a po mnohých dňoch dostali sa do obcí severozápadne od Prahy, kde pracovali v polnohospodárstve. Mnohí dúfali, že po skončení vojny sa budfi môct vrátit do svojich domovov. Problémy, či evakuovat, alebo nie boli v tých rodinách, kde jeden z manželov bol slovenskej národnosti. Pretože evakuovanie bolo dobrovol'né, bolo rozhodovanie obzvlášt tažké. Nasledujúce udalosti ukázali, že toto rozhodovanie bolo osudné i definitívne.

Zakrátko sa v evakuovaní pokračovalo. Prípravy v Toporci viedol Adalbert Wannhoff. Bolo pripravených 56 vozov, do ktorých sa naložilo to najpotrebnejšie; neskôr sa ukázalo, kolko vzácnych vecí (kroje, obrazy, knihy, cennosti, listiny a pod.) evakuovaní so sebou odviezli. Transport z Toporca odišiel 21. januára 1945; medzitým napadlo hodne snehu a bola aj poriadna zima (až -26 stupňov). Slovenské obyvatel'stvo sa mĺkvo prizeralo. V obci zostalo pár nemeckých obyvateYov, najmä starých Yudí, ako aj tých, ktorí dúfali, že ich doma nečaká nič zlého, kedže nikomu neublížili. Transport smeroval na Kežmarok a Poprad; pozostával zo 600 vozov s 1600 koňmi a so 4 000 osobami. Po prechode cez Jablunkovský priesmyk sa evakuanti z Toporca snažili nájst svojich príbuzných, ženy a starcov. V'áčšina svojich blízkych aj našla. Tiež aj deti, ktoré boli v Rakúsku, dostali sa do transportu, ktorý sa skončil na území Sudet. Postup transportu bol spojený s mnohými nebezpečenstvami, napr. s leteckými náletmi, pri ktorých zahynul Toporčan Johann Zwick.

V priebehu roku 1946 boli nemecké rodiny v utečeneckých transportoch presunuté na územie Nemecka. Pred týmto presunom sa niektorí rozhodli vrátit sa do opustených domovov. Z Toporca sa to podarilo roYníkovi Andrejovi Kobialkovi s rodinou. Nemohli sa však usadii' vo vlastnom dome, pretože ten mal už nového majiteYa. V Toporci mohli zostat iba do mája 1946, kedy boli v Podolínci naložení do vagónov a dopravení do tábora v Novákoch, odkial' asi po 14 dňoch boli odvezení do Západného Nemecka. Aj tí Nemci, čo zostali v obci, museli sa zo svojich domov vystahovat. Tak aj vdova po Albertovi Gôrgeyovi musela s oboma dcérami Klárou a Evou opustit kaštieÍ, dostali skromné ubytovanie, nakoniec sa vystahovali. Z mladších Nemcov, ktorí ostali v obci, boli niektorí odvlečení do ZSSR, ako Michal Horvath. Slovenskí obyvatelia Toporca vymohli na kauciu z tábora v Novákoch na jeseň 1945 štyri nemecké rodiny, ktoré však v máji 1946 boli vyvezené do Nemecka.

Na prvej svetovej vojne sa zúčastnili nasledovní Toporčania: Johann Bzullak, Johann Bzullak, Andreas Bzullak, Andreas Kobialka, Andreas Bzullak, Johann Kobialka, Andreas Kobialka, Andreas Kobialka, Micheal Kuchta, Andreas Kuchta, Jakob Kuchta, Ján Soltesz, Johann Gaborsik, Johann Kuchta, Johann Horvath, Michael Matzko, Michael Matzko, Michael Kuchta, Johann Kramarczik, Johann Walentinus, Andreas Walentinus, Michael Winzler, Johann Adamy, Michael Mroszek, Michael Zimmermann, Andreas Kuchta, Johann Kuchta, Andreas Kobialka a Michael Roth. Z 35 účastníkov sa vrátilo 30, piati padli.

Po skončení 2. svetovej vojny boli nemecké domy a polia pridelené slovenským obyvateYom. Z gôrgeyovských majetkov bolo vytvorené JRD. Starší nemeckí obyvatelia, ktorí zostali v obci, postupne pozomierali, mladší sa rozhodli vysťahovat sa do Nemecka, takže v súčasnosti je Toporec čisto slovenskou obcou.

Väčšina toporeckých evakuantov sa dostala do americkej okupačnej zóny, najmä do obcí Aidlingen, kde sa po čase najmä zásluhou Andreja Kobialku stretlo vyše 30 rodín. Niektoré rodiny sa usadili v obciach južne od Stuttgartu, iné v Bavorsku a Hesensku. Desat rodín sa usadilo v sovietskej okupačnej zóne. Tí, čo mali príbuzných v USA alebo v Kanade, sa odstahovali bud do USA (12 rodín), bud do Kanady (4 rodiny).

V prospech nemeckých vystahovalcov zo Slovenska vznikali už od roku 1946 rôzne spolky aj sami sa organizovali v rôznych spolkoch. Utečenci v Aidlingene založili si roku 1987 „Heimatstube°, v rámci ktorej bola zriadená „Toporecká izba'. V nej sa sústredili všetky pamätihodnosti, ktoré si z pôvodnej vlasti doviezli, ako kroje, truhlicu, gazdovskú posteY, obrazy a pod. Tieto predmety pripomínajú pôvodnú vlast a dosvedčujú kultúrnu vyspelost spišských Nemcov.

V 2. svetovej vojne prišli o život: Johann Bzullak, Andreas Walentin, Johann Roth, Andreas Winzler, Johan.n Lauff, Johann Zwick (v transporte r. 1945), Andreas Roth (v ZSSR) a Michael Horvath (v ZSSR).

Obdobie po 2. sv. vojne

Počas SNP bol Toporec obsadený nemeckým vojskom, preto sa v jeho okolí bojové akcie neodohrali. K SNP sa však pridali niektorí vojaci z Toporca, menovite F. Dragošek, J. Karpiš, G. Pompa, M. Zamkovský a F. Ščensný. Koncom roku 1944 sa v obci ubytovala nemecká jazdecká jdnotka s asi 100 mužmi a 400 koňmi. Toporec bol oslobodený 27. januára 1945. Dňa 30. januára boli pochovaní padlí červenoarmejci.

Prelom rokov 1944/45 podstatne zmenil život Toporca. V roku 1940 tu žilo 448 Slovákov, 348 Nemcov a 143 obyvateYov inej národnosti. V dôsledku vojnových udalostí opustili obec takmer všetci pôvodní nemeckí obyvatelia. Evakuovali s nádejou, že po skončení vojny sa vrátia. Nietorí sa vrátili, ale svoje domy našli už obývané inými Yudmi alebo zapečatené či vyrabované. Okrem toho mnohí boli v roku 1946 násilne vysídlení. V obci ostali len štyri nemecké rodiny. Miesto nich došli do Toporca obyvatelia mnohých susedných i vzdialenejších dedín, ktorí utvorili s pôvodnými Slovákrni nové obecné spoločenstvo. Z vyhoreného Sambrona došlo 34 rodín s počtom 167 1'udí - rodiny Miterko, Sokol, Šproch, Ridila, Mika a dálší -, dalej tu boli osadení Yudia z Jakuban a zo zamagurských obcí, najmä z Haligoviec. Kedže čast nových obyvaterov bola rusínskej národnosti, premenila sa nernecká evanjelická škola na školu rusínsku. Avšak aj mnohí Rusíni sa v apríli 1947 vystahovali na Ukrajinu, čo pomery v škole i v obci opät zmenilo. Kedže väčšina Nemcov bola evanjelického vierovyznania, zanikla ich odchodom aj evanjelická cirkevná obec.

V obci vznikla milícia na udržiavanie verejného poriadku, ktorá disponovala 6 puškami. Vo februári 1945 bol založený národný výbor. Jeho predsedom sa stal p. Pavelčák, členmi: Akurátny, Bernátek, Čižmár, Džurňák, Harendarčík, Huček, Imrich, Krak, Mušinský, Pavelčák a Venglár. Majetok Gdrgeyovcov prevzal Gabriel ŽihaYa. Neskôr bol rozparcelovaný a pridelený tunajším občanom. Počas volieb v roku 1946 získala v obci demokratická strana 305 hlasov, komunistická strana 83 hlasov a strana slobody 15 hlasov. Novým predsedom MNV sa stal Ján Zamkovský, podpredsedom Jozef Borzecký. Po februári 1948 však táto garnitúra bola vymenená a predsedom sa stal Jozef Karpiš.

Jozef Karpiš bol predsedom do roku 1954, ked ho vystriedal Michal Pavelčák. Funkciu tajomníka MNV zastával od roku 1951 dlhé roky, do roku 1968, Ján Smigovský. Vo volbách roku 1971 sa predsedom MNV stal Ján Venglár, tajomníkom Ondrej Mítnik do roku 1977, ked ho vystriedal Gejza Roth a on sa stal predsedom. Ondrej Mítnik rezignoval na svoju funkciu v roku 1990. Počas prvých riadnych komunálnych volieb bol zvolený za starostu obce Gabriel Dragošek. Ten koncom roku 1992 zo svojej funkcie odstúpil a pri doplňujúcich i dálších komunálnych volbách bol za starostu zvolený vtedy 36 ročný Jozef Potanko.

Obyvateľstvo Toporca sa po roku 1946 začalo stabilizovat a jeho vývoj mal vzostupnú tendenciu najmä od začiatkov 50. rokov, ked sa začala aj výstavba nových rodinných domov. Vzostupnú tendenciu malo najmä rómske obyvateľstvo, známe svojou vysokou pôrodnostou. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1970 mal Toporec 1443 občanov. V roku 1976 to už bolo 1535 a v roku 1980 sa síce počet obyvateľov znížil na 1490, ale z toho už bolo 679 Rómov, čo činilo 45,6% obyvateľstva. V obci vtedy bolo 236 domov a v nich 272 bytov. V roku 1986 tvorili Rómovia už 49% obyvateľov. Z celkového počtu 1473 ich bolo 724. Pri dalšom súpise obyvatel'stva v roku 1991 mal Toporec 1429 trvale bývajúcich občanov, z nich bolo ekonomicky aktívnych 498, mimo bydliska pracovalo 383. Pri sčítaní sa už nezistoval etnický pôvod, ale národnost. K slovenskej národnosti sa hlásilo 985 občanov, k r6mskej národnosti 432 občanov, Cechov bolo 3 a Poliakov 9. Žiaľ, nezamestnanost sa vel'mi citeľne dotkla aj Toporca. V uvedenom roku bolo z Toporca registrovaných 216 nezamestnaných, z nich boli 180 Rómovia. Na druhej strane 57 občania boli súkromnými podnikateľmi.

Toporec bol poľnohospodárskou obcou. Napriek tažkým klimatickým a pôdnym podmienkam, dosahovali jeho obyvatelia ako samostatní gazdovia slušné ekonomické výsledky. Po vojne dostali mnohé pozemky nových majiteľov. Mnohí z nich neboli zvyklí na tunajŠie podmienky, preto mali s poľnohospodárstvom problémy. Už v roku 1950 sa MNV uzniesol na „socializácii dediny", t. j. na tom, že získa ľudí pre vytvorenie Jednotného roľníckeho družstva. Dva roky trvala agitácia, presvedčovanie ľudí. Až v roku 1952 sa podarilo založit JRD. Na čele s Martinom Svitanom začalo hospodárit na výmere 120 ha ornej pôdy, s 41 kusami hovädzieho dobytka, 18 pármi koní a 130 sliepkami. Na družstve pracovalo 27 ľudí, ktorí, samozrejme, nemohli na seba zarobit. Preto postupne odchádzali do iných zamestnaní a JRD sa v roku 1953 rozpadlo. V roku 1954 bol jeho majetok pridelený štátnemu majetku, v prospech ktorého sa aj 17 drobných roľníkov vzdalo svojej pôdy. Majetky sa začali v roku 1956 rozvíjat. Vtedy prvýkrát pri žatve použili kombajn. Z kaštieľa urobili administratívnu budovu a začali s výstavbou maštalí a iných hospodárskych stavieb, žiaľ, v areáli prekrásneho, cez stáročia pestovaného parku, ktory' sa tým celkom znehodnotil. Výsledky hospodárenia často znižovali prudké búrky, prietrže mračien a ľadovce. Ve1ká povodeň bola najmä v roku 1958 a tá spôsobila veľké škody nielen štátnym majetkom, ale aj obci a občanom.

Začiatkom druhej polovice minulého storočia, ked zanikol feudálny systém a bývalí poddaní sa stali skutočnými majiteľmi pôdy, čast pôdy, najmä lesy a pasienky, bola ponechaná do spoločného užívania gazdov obce. Toto spoločenstvo sa nazývalo urbariátom. Počas vlády komunizmu sa zlikvidovali aj urbariáty a ich majetok prešiel do vlastníctva štátu. Toporecké urbárske lesy pripadli Vojenskému výcvikovému priestoru Javorina. Väčšinu bývalých urbárov síce tvorili nemeckí gazdovia, ale aj Slováci boli spolupodieľníkmi. Preto si pôvodní spolumajitelia zvolali na 18. 2.1992 schôdzu, na ktorej oživili bývalý urbariát pod názvom: Urbárska spločnost región Toporec. Tá spoločnost bola riadne zaregistrovaná Ministerstvom vnútra SR a jej predsedom sa stal Alfonz Zamkovský. Po viacerých jednaniach jej boli v roku 1994 vydané časti pôvodného majetku - lesy a pasienky, na ktorých urbárska spoločnost začala hospodárit. V roku 1995 si odkúpila budovu „ovčín„ a zrekonštruovala ju na pílu, aby svoje drevo mohla sama spracovat.

Výber je nasledovný:

Alfonz Zamkovský - predseda
Alojz Kačur ml. - podpredseda
Anna Akurátna - účtovníčka
Emil Pavelčák - pokladník
Frantigek Pavelčák - čl. výboru.

Významným činom pre Toporec bol zriadenie poštovéh(-) úradu v roku 1955, ktorého vedúcim bol dlhé roky Ján Bobák. Menovaný tam pracoval do roku 1976, kedy sa s rodinou vystahoval do SRN, ako posledná nemecká rodina z Toporca. V tom roku bola zriadená aj predajňa obuvi a textilu.

V oblasti výstavby veľký význam mala cesta, ktorá viedla cez Toporec a súčasne aj spájala dedinu. Prvú asfaltovú cestu z križovatky Toporčík až na koniec obce urobili v roku 1961 a to umožnilo aj zavedenie pravidelnej autobusovej linky Toporec - Kežmarok. Na uvedenej križovatke bol v roku 1969 otvorený hostinec „Hostinec v sedle„ (Nataša) a v roku 1987 bol zriadený prístrešok pre autobusovu zástavku. Žiaľ na tejto križovatke bola v roku 1989 spílená prastará košatá lipa. Novú asfaltovú cestu dostala obec v roku 1989.

Prvou stavbou širšieho významu pre obec bola výstavba základej školy a učitel'skej bytovky. Už samotný projekt ukazoval, že kapacita školy nepostačí, ale napriek tomu sa škola postavila podra pôvodrtých plánov v rokoch 1966-1967. V nasledujúcom roku bola otvorená školská jedáleň v budove bývalej školy. Počet žiakov sa stále zvyšoval a kulminoval v roku 1978, kedy školu navštevovalo 539 žiakov, z nich bolo 316 žiakov rórnskych. To ukazovalo na potrebu rozšírit' a dobudovat' priestory školy. V roku 1981 bola pri nej otvorená školská družina, v roku 1982 vysadili okolo školy 129 ovocných stromov, ale prístavba školy a telocvične sa začala len v roku 1989. Dom č. 1 na začiatku dediny bol v roku 1978 zrenovovaný na materskú školu.

Vzhľadom na to, že toporecké studne nemali bezvadnú pitnú vodu, bolo nutné postavit aj vodovod. Jeho výstavba sa začala v roku 1979, v roku 1982 bol postavený vodojem na kopci Mitliwag a vodovod začal slúžit v roku 1983. Jeho výstavba stála vyše 4 mil. Kčs. V roku 1987 boli k nemu pripojené dva pomocné pramene na Pustovci a v roku 1992 bola zriadená dálšia vodovodná prípojka z lokality Barfarg.

Po dokončení vodovodu začala obec budovat' dve stavby: Budovu MNV a šatní telovýchovnej jednoty. Novú budovu MNV sa podarilo postavit v rokoch 1984-1985 a aj šatne TJ boli roku 1985 odovzdané do užívania. Dva roky neskôr sa upravila aj hracia plocha na futbalovom štadióne a bolo rozšírené verejné osvetlenie obce. V roku 1988 sa začalo aj s rekonštrukciou kultúrneho domu a s výstavbou nákupného strediska.

Po roku 1989 sa podmienky výstavby v obciach podstatne zmenili. Základnú tarchu musia znášat obce z vlastných prostriedkov alebo z úverov, dotácií je málo. Aj preto obecný úrad v roku 1991 rozšíril drobnú prevádzkareň o nákladnú dopravu.

Farské úrady mali v našich obciach vždy významné poslanie a požívali aj náležitú úctu. Farári stávali pri Yudóch v ich tažkostiach a pomáhali im pri rôznych príležitostiach. Aj preto si veriaci obce v rokoch 1991-1992 s pomocou obce postavili novú budovu farského úradu, ktorá bola slávnostne posvätená v roku 1993.

V rokoch 1995-1996 bola obec plynofikovaná s veYkou finančnou spoluúčastou obce. V tej dobe bolo vybudované aj Zdravotné stredisko sv. Michala, v ktorom sa občanom poskytujú zdravotnícke služby. V roku 1996 na opravu spustnutého evanjelického kostola pozbierali bývalí Toporčania bývajúci v zahraničí sumu 20000 mariek.

Od začiatku 50. rokov bol riaditerom základnej školy v Toporci Andrej Vaskovský. Ten v roku 1962 odišiel do Spišského Podhradia a na jeho miesto nastúpil Jozef Duran, pochádzajúci od Trnavy. Jeho zástupcom bol Ján Vašaš. Škola mala vtedy 8 tried a 326 žiakov, medzi nimi 91 romských. Niektoré triedy sa učili na smeny, pretože k dispozícii bolo len 5 učební. V súvislosti so starostlivostou o žiakov bola pri škole otvorená vo februári 1968 školská jedáleň v bývalom riaditeYskom byte v hornej škole. V roku 1970 došlo opät k výmene riaditeľov, pretože Jozef Duran sa odstahoval a na jeho miesto bol vymenovaný jeho dovtedajší zástupca Ján Vašaš. Počas epidémie brušného týfu v roku 1972 slúžila škola ako akási poiná nemocnica. Počet žiakov po roku 1978 začal postupne klesat.

Kultúrny život dlho držali na úrovni miestni učitelia. Ked` na podnet obyvateYa Róberta Bachledu bolo v obci v roku 1952 zriadené kino, nemalo veĺký ohlas. Obyvatelia sa voči nemu stavali skepticky. O to bohatší bol divadelný život. Prakticky každý rok sa nacvičovali divadlá, ktoré sa potom viackrát reprízovali. V roku 1953 naštudovala p. Ondrejková divadelnú hru Pytliaková žena a tú istú hru naštudoval s mládežou aj Ján Venglár. Miestny farár musel rozhodnút, ktorý súbor ju bude hrat na Vianoce. V roku 1963 nacvičili divadelné hry učitelia Duran a Vašaš. Jeden hru J. Geothu: Hora volá, druhý hru Magdy Matuštíkovej: Kristína. Obe hry mali veYký ohlas. V nasledujúcom roku odohrali žiaci divadelnú hru: HI'adá sa mladucha a kvočka, v roku 1965 zas hru: Zem. V roku 1966 nacvičil Ján Vašaš s mládežou a športovcami hru: Trampoty s láskou, v roku 1977 zahrali divadlo požiarnici. Od roku 1986 organizovalo miestnu kultúru Miestne kultúrne stredisko. Poriadalo rôzne akcie aj väčšieho záberu. Napr. V roku 1992 sa v kultúrnom dome uskutočnil koncert populárnych piesní speváčky Beáty Dubasovej i populárneho speváka Pavla Hamela. Vystupovaj aj folklórny súbor Magura. Zvláštnou udalostou v obci bolo, že v roku 1970 sa tu konal verejný tah športky. Ten sa neskôr ešte zopakoval. Tým sa Toporec dostal do vedomia širšieho publika.

Kontakt

OBEC TOPOREC
Námestie sv. Michala 76/2
059 95 Toporec

Tel.: 052 / 458 40 46
outoporec@slnet.sk

www.toporec.sk
IČO: 00 326 631

DIČ 2020697316

VÚB Banka: oooooooooooo

Informácie e-mailom

Novinky e-mailom

Univerzálny prekladač

Preklad (translations)

Czech English French German Hungarian Italian Polish Russian Slovak Spanish

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
30 1 2 3 4 5 6
7 8 9 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31 1 2 3

Mapový portál obce

mapový portálVážení občania, dávame Vám do pozornosti nový mapový portál našej obce. Tu môžete získať aktuálne informácie o vlastníckych vzťahoch, vyhľadať listy vlastníctva, prípadne služby v obci.